Na hraniciach samovraždy. Psychoanalytický pohľad na samovraždu

Mgr. Tomáš Puškárik

Mgr. Tomáš Puškárik, Department of Electronic Culture and Semiotics,Faculty of Humanities, Charles University: Prague, Czech Republic.Correspondence: Mgr. Tomáš Puškárik, U Kříže 8, Praha 5- Jinonice, 158 00.

E-mail: puskarik.tomas@gmail.com.


Samovražda bola pre psychoanalýzu dôležitou problematikou už v roku 1910, kedy Viedenská Psychoanalytická Spoločnosť zorganizovala sympózium o samovražde. Na tomto sympóziu vystúpili velikáni psychoanalýzy ako Alfred Adler alebo Wilhelm Stekel a medzi prednášajúcimi nechýbal samozrejme ani Freud. Ten, ako píše Mikhailova[1], všetkých prekvapil svojou rezervovanosťou. Výstupom zo sympózia bol konsenzus, podľa ktorého je k detailnejšiemu vypracovaniu psychoanalytickej teórie samovraždy potrebné získať viac klinických pozorovaní, ktoré by mohli formulovať koherentnú teóriu.

V nasledujúcich častiach textu sa pokúsime vymedziť psychoanalytický prístup ku skúmaniu samovraždy a porovnať ho s ostatnými druhmi skúmania, ktoré sú blízke iným disciplínam. Následne sa pokúsime priblížiť psychoanalytické teórie samovraždy z pohľadu klasickej psychoanalýzy v rámci teórie Sigmunda Freuda, teórie objektných vzťahov Melanie Kleinovej a Johna Maltsbergera. Na záver sa pokúsime prepojiť teoretické východiská s praktickými ukážkami zo psychoterapie v prostredí väznice.

I. Psychoanalytické skúmanie samovraždy

Hillman[2] popisuje vo svojej knihe Duše a sebevražda analytické (vycházajúce z teórií C. G. Junga) stanovisko voči samovražde. Vymedzuje 4 hlavné oblasti (disciplíny), ktoré sa zaoberajú skúmaním samovraždy. Na základe týchto disciplín potom definuje analytické hľadisko, ktoré je obdobné aj pre stanovisko psychoanalýzy. Toto hľadisko nehodnotí a neodsudzuje samovraždu, ale snaží sa jej porozumieť a chápať ju ako psychickú realitu. Hillman[3] hovorí o týchto disciplínach a o prvotných metaforách, z ktorých vychádzajú vo svojom prístupe k samovražde. Tieto metafory nie sú vedomým kolektívnym stanoviskom, ale skôr  predvedomiu prístupné štruktúry psyché, na základe ktorých reprezentanti týchto disciplín jednajú. Viac filozofický a aktuálny by bol možno termín diskurz, ktorý určuje, ako sa o samovražde v rámci určitej disciplíny hovorí a ako na ňu daná disciplína reaguje. Tieto 4 disciplíny sú:

a) Sociológia. Jej provtnou metaforou je spoločnosť. To znamená, že ak sa človek zabije, na spoločnosť to pôsobí dekadentne. Preto je dôležité, aby sociológia chránila ľudský život. Jej metódou je napríklad štatistika, ktorá svojimi dátami môže prevenciou bojovať proti samovraždám. Je to práve spoločnosť, ktorá sa má ochrániť a spôsob akým sa to má urobiť je podľa sociológov resocializácia. Človek sa musí znova včleniť do spoločenského diania a byť spoločensky aktívny.

b) Právo. Prvotnou metaforou je zákon (spoločenská zmluva), ktorú nie je možné vypovedať, iba ju porušiť. Tento zákon je apriórny. Samovraždu odsúdili všetky tri tradičné právne sústavy rímskeho, cirkevného a anglického práva. Do roku 1870 sa vyskytovali v anglickom práve hlavne materiálne sankcie voči pozostalým samovrahov. Zaujímavé je, že roku 1487 Henrich IV. Nariadil zvolávnie rady, kde koroneri posudzovali, či bol samovrah pri zdravom rozume. Ak bol, skonfiškovala sa časť majetku jeho rodiny. Do roku 1961 sa v Anglicku mohli vyberať pokuty z majetku samovrahov a životné poistenia sa vyplácali, iba ak rátali s eventualitou suicída.

c) Církev. Prvotnou metaforou pre cirkev je Boh (stvoriteľ) a keďže život nepatrí nám, ale je dar od Boha, tak je samovražda hriechom proti stvoriteľovi.

d) Medicína. Jej prvotnou metaforou je život. Na zreteli má byť záchrana života, pri možnosti samovraždy sa automaticky objavuje hospitalizácia, medikácia a dozor. Z medicínskeho hľadiska je samovražda odchýlka, alebo porucha, ktorej je treba zabrániť

Všetky tieto prístupy reagujú na možnosť samovraždy okamžite, snažia sa jej zabrániť či už prevenciou, sankciami, alebo liečbou. Psychoanalýza však naopak poskytuje mentálny priestor, kde je možné hovoriť aj o týchto pocitoch, bez okamžitej reakcie. Samozrejme pokiaľ analytik vyhodnotí, že hrozba suicída je enormná, doporučí hospitalizáciu. No dôležité je mať možnosť hovoriť o samovražde.

II. Psychoanalytické teórie samovraždy

A) Klasická psychoanalýza a Sigmund Freud

Na vyššie zmienenom sympóziu Viedenskej Psychoanalytickej Spoločnosti Freud vystúpil iba krátko a rezervovane. Znovu sa však k tejto téme dostal v roku 1917, kedy publikuje svoj článok Smútok a melanchólia[4]. V tomto texte tvrdí, že ak pozorne počúvame sebaobvinenia melancholika, zistíme, že iba ťažko patria jemu, ale skôr ide o obvinenia, ktoré sa týkajú niekoho, koho pacient miluje, miloval, alebo mal milovať. Inými slovami, obvinenia patriace objektu boli presunuté na ego. Dôležité je teda to, že u pacienta došlo ku strate milovaného objektu, ale namiesto toho, aby sa daného objektu vzdal, tak ho inkorporoval a identifikoval sa s ním (stal sa týmto objektom). Terčom hnevu a obvinení je namiesto objektu ego identifikované s objektom. Freud tvrdí, že takto vzniká konflikt medzi kritickou časťou ega a ega identifikovaného s objektom. Položil tu vlastne základy superega. Superego doháňa potom ego až k samovražde[5]. Za každým sebadeštruktívnym aktom je teda možné vidieť zároveň útok na ego identifikované s objektom. Tento akt je útokom na objekt a zároveň trestom za hnev a útok na objekt. Samovražda je chápaná v zmysle schopnosti objektivizovať sám seba a správať sa voči sebe samému ako k niekomu inému.[6]

B) Kleiniánsky pohľad

Melanie Kleinová naviazala na Freudove teórie o pude smrti a vypracovala na jej základe svoju koncepciu vnútorného sveta dieťaťa. Dieťa prichádza na svet plné strachu a úzkosti zo zničenia, nielen zvonku, ale aj zvnútra v zmysle vlastných „phantázii“. Na rozdiel od fantázií, ktoré sa píšu s f, sú phantázie s ph nevedomými mentálnymi obrazmi, s ktorými dieťa prichádza na svet a ktoré si v rannom veku ďalej vytvára. Hlavnou úlohou dieťaťa je vytvoriť si dobrý objekt (v Kleiniánskej terminológii vnútornú mentálnu reprezentáciu dobrého prsníka), ktoré mu poskytuje starostlivá matka, ktorá uspokojuje všetky jeho potreby[7]. Tým sa však vývin dieťaťa nekončí. Matka samozrejme nemôže byť neustále nablízku a saturovať všetky potreby dieťaťa. Znovu v ňom vzrastá hnev a úzkosť. Aby nezničilo vnútornú reprezentáciu dobrej matky, dochádza ku štiepeniu na dobrý a zlý objekt, dobrú a zlú mentálnu reprezentáciu matky. Tieto obrazy si dieťa internalizuje a samo je rozštiepené na dobré a zlé Ja. Vyššie popísané mechanizmy sú jadrom toho, čo Kleinová nazýva paranoidne schizoidná pozícia. Jeho vnútorný svet pozostáva z dokonalej, idealizovanej dobrej matky a úplne zlej matky. Medzi týmito pólmi neexistuje nič, tieto mentálne reprezentácie sú od seba úplne oddelené, inak by bola reprezentácia dobrej matky zničená agresívnymi phantáziami dieťaťa a zlej matky. Ak matka chýba, dieťa je zaplavené úzkosťou a hnevom a nedokáže si ju sprítomniť. Za optimálneho vývinu dieťa dokáže integrovať obraz dobrej a zlej matky a postupuje do depresívnej pozície, kde dokáže vnímať objekty ambivalentne, a práve preto prežíva vinu za agresívne phantázie, ktoré voči objektom pociťovalo.

Pre suicidálnych pacientov je charakteristické štiepenie na dobré Ja a zlé Ja, vzťahujúce sa k idealizovanému objektu. Zlé časti Ja sú často projikované do častí, alebo celého tela. Tieto projektívne introjektívne procesy môžu mať niekoľko podôb.

U niektorých pacientov je vysoká miera intolerancie frustrácie z nenaplnenia základných fyziologických potrieb. Telo im potom slúži ako projektívne plátno, lebo je zdrojom potrieb a túžob, pociťovania reality. Nenávisť tohoto uvedomenia môže viesť k útokom na telo, aby sa pacient vyhol frustráciám spojeným s požiadavkami tela. Suicídum by viedlo znovu k intrauterínnemu stavu, spojeniu s idealizovaným materským objektom. O niečom podobnom hovorí Freud, keď píše o nirváne a smerovaní pudu smrti do stavu blaženosti. Tento intrapsychický stav je pravdepodobne najcharakteristickejší pre psychotické fungovanie človeka.[8]

Ďalšou možnosťou je projekcia dobrého objektu von. Samovražde v tomto prípade bráni iba predstava, že by pacient ublížil iným. Alternatívnym príkladom môžu byť týrané deti. Samé seba vnímajú ako zlé a rodičov ako dobrých. Nemajú na výber, inak by ich celý vonkajši svet bol zlý. Výstižne tento proces definuje britský psychoanalytik William Fairbairn[9] týmito slovami: „Člověk, než aby bol dobrý vo svete, kde vládne diabol, tak je radšej hriešnikom vo svete, kde vládne Boh.“ Dobrý objekt sa tiež môže zachovať rozštiepením tela a mysle. Telo môže predstavovať väzenie mysle. Zničením tela by sa oslobodila mysel a všetky jej útrapy. Bell[10] ďalej popisuje, že zlý objekt môže byť projikovaný do personálu inštitúcie, alebo samotnej inštitúcie, ktorá potom stelesňuje trestajúce a perzekuujúce superego. Tým, že je zlý objekt projikovaný von, sa človeku čiastočne uľaví. Zlý objekt už nie je  vo vnútri, ale mimo neho. Riziko, obzvlášť v represívnych inštitúciách, ale aj zdravotníckych je hlavne v tom, že sa personál môže identifikovať so zlým objektom a potvrdiť pacientovi jeho vnútorný perzekujúci svet, ktorý ho znovu môže dohnať k násilu voči sebe.

V takomto paranoidne schizoidnom svete sú dobré objekty neustále ohrozované vlastnými vražednými impulzmi. Aby dobré objekty prežili, vstupujú do hry proejktívno introjektívne mechanizmy, ktoré sa pomáhajú zbaviť zlých objektov a zachovať tie dobré.[11]

C) Zostup do samovraždy

Maltsberger[12] vníma samovraždu ako zostupný proces pozostávajúci zo 4 aspektov. Zámerne sa vyhýba použitiu slova fáza, ktorá by mohla evokovať chronologickú následnosť. Tieto aspekty sa nemusia nevyhnutne prejavovať v chronologickom poradí, nemusia všetky prebehnúť v procese samovraždy, avšak objaviť sa môžu v rôznom poradí.

Prvým aspektom zostupu do samovraždy je afektívne zaplavenie. Kaskáda samovraždy obvykle začína zahltením emóciami ako sú úzkosť, bezmocnosť, či zúfalstvo, spojené s potrebou okamžitého uvoľnenia. V tejto etape ľudia buď vyhľadajú pomoc, siahnu po drogách, alebo po svojom živote.

Nasleduje snaha zvládnuť afektívnu potopu. V tejto etape sa emocionálny stav zhoršuje, človek hovorí o suicidálnych myšlienkach zanedbáva prácu a sociálne sa izoluje. Môže sa zvýšiť spotreba návykových látok a objaviť sebapoškodzovanie ako snaha uľaviť si a aspoň čiastočne kontrolovať dianie. Častá je disociácia, počas ktorej člověk funguje ako robot (nevníma sám seba). Práve v dôsledku disociácie môže člověk na svoje okolie pôsobiť vyrovnane. Ak si siahne na život, okolie je prekvapené, lebo na ňom nič zvláštne nezbadali. Za zmienku možno stojí, že tento fenomén si všimol už aj Marx[13], ktorý bol prekvapený, s akým vnútorným kľudom si ľudia dokážu siahnuť na život. Nejedná sa len o spisovateľov a básnikov, ale aj nevzdelanú triedu. Samovražedný plán a rozhodnutie zabiť sa zmierňujú úzkosť, dodávajú pocity kontroly a chránia pred dezintegráciou. Môže dôjsť tiež k narušeniu testovania reality, pseudohalucináciám, pri ktorých si človek uvedomuje, že to čo vidí, nemá reálny podklad. Celý proces sa prehlbuje stratou kontroly a dezintegráciou. Tá sa prejavuje hlavne v snoch o sebe ako o niekom cudzom (objektivizácia, ktorú sme spomenuli vyššie) alebo o častiach tela. Človek je zahltený emóciami a začína podliehať zúfalstvu. Najhlbšou etapou je obvykle grandiózne prežitie a zbavenie sa tela. Objavuje sa predstava, že duša a telo sú oddelené a zničením tela duša pretrvá a bude jej lepšie (Hillman tento proces výstižne nazýva psychosémantickým bludom[14]). Smrť nie je vnímaná ako koniec, ale ako nový začiatok, víťazstvo. Samovražda v tomto ponímaní nie je vraždou, ale sebaobranou.

III. Dva prípady z prostredia väznice

V tejto časti textu sa pokúsime aplikovať vyššie zmienené psychoanalytické teoretické koncepty do praxe pomocou 2 ukážok z psychoterapeutického procesu dvoch klientov. Oba prípady sú príkladom psychoterapie v penálnom prostredí. Toto prostredie sa na prvý pohľad možno zdá nezvyčajné pre vykonávanie psychoterapeutickej praxe, no podľa Saundersovej [15]môže byť práve táto posledná zastávka inštitúcií vhodnou motiváciou pre vstup do terapie a zmenu. Hlbšie skúmanie problematiky psychoterapie vo väzení by presahovalo zámer tejto práce, ale pre záujemcov o danú problematiku doporučujeme dielo vyššie zmienenej autorky Life Within Hidden Worlds: Psychotherapy in Prisons. Z nášho pohľadu je najväčším problémom psychoterapie vo väzenskom prostredí nemožnosť úplne a okamžite preniesť skúsenosť nadobudnutú v psychoterapii na svoje najbližšie okolie. Dovolíme si tvrdiť, že samotná psychoterapia v rámci väzenia sa líši od psychoterapie mimo penálne prostredie iba minimálne a to hlavne v technických otázkách.

Ako sme už povedali, nasledovať budú dve ukážky. Všetky osobné údaje boli pozmenené v snahe zachovať čo najväčšiu anonymitu. Pre jednoduchšie porozumenie a zo štylistických dôvodov v nasledujúcej časti opustíme autorský plurál.

Prípad 1

Pán K, muž v strednom veku, slobodný, vo výkone trestu za majetkovú trestnú činnosť sa dvakrát pokúsil o samovraždu už v civilnom živote. Pána K som stretol pri pravidelnom pohovore, ktorý musia absolvovať odsúdení, ktorí sa pokúsili o samovraždu alebo sa vážne sebapoškodili. Asi tri mesiace pred našim stretnutím sa pán K pokúsil o samovraždu, podrezal si žili. Život mu zachránili spoluodsúdení a personál väzeňskej služby. Počas pohovoru sa pán K informoval, či by bolo možné absolvovať psychoterapiu a tak započala naša spolupráca 52 sedení s frekvenciou dva sedenia týždenne.

Prvé sedena pán K popisoval deň svojho pokusu o samovraždu. Popisoval zúfalstvo, ktoré ho trápilo celý život a ktoré vyeskalovalo až za hranice únosnosti. Hovoril o tom, ako sa mu v deň, keď sa konečne rozhodol ukončiť svoj život a svoje trápenie uľavilo. Zrazu ho vraj nič netrápilo a zároveň prestával vnímať okolie a svet okolo seba, fungoval ako automat. Počas niekoľkých sedení opakoval tento príbeh a zvažoval, či má cenu žiť ďalej a ak áno, tak ako to má robiť. Sťažoval sa na väzeňské prostredie a lekársku starostlivosť, ale vyzdvihoval pani doktorku, ku ktorej dochádzal po medikáciu v civilnom živote. Často zdôrazňoval, že sem nepatrí a že by mal byť v miernejšom zariadení s lepšou starostlivosťou.

Väčšinu tejto etapy terapie som pociťoval hnev, bezmocnosť a nepotrebnosť. K hovoril bez prestávky a vypĺňal priestor tak, ako to len šlo. Moje reakcie si sice vypočul, ale nevnímal ich. Mal som často fantáziu, že som pri ňom iba duch.

Počas 20. sedenia sa stav pána K začal zhoršovať a témou začali byť jeho samovražedné myšlienky a plány. Hovoril o tom, že chce mať konečne pokoj, ktorý by mu priniesla smrť. Snažil sa nájsť dôvody prečo žiť a zdôrazňoval hlavne rodinu. Pán K mi často hovoril, ako ma vidí vo forme ducha, keď s ním nie som a ako ku mne hovorí. Postupom času sa K čoraz viac upokojoval a dokázal ma pustiť k slovu a premýšľať nad tým, čo hovorím. Začal vrámci výkonu trestu pracovať. V tejto etape šlo hlavne o to, aby mohol voľne hovoriť o svojich myšlienkach a spolu so mnou ich spracovať. Dôležitá je najmä skúsenosť, že sa dá hovoriť o bezmocnosti a zúfalstve aj bez toho, aby to poškodilo dobrý objekt alebo bez toho, aby došlo k jeho dezorganizácii.

V tejto časti sa pokúsime aplikovať predošlé teoretické východiská. K prežíval pred pokusom na jednej strane uvoľnenie tým, že si ho naplánoval a na druhej strane z celej situácie disocioval. Následne bolo možné postrehnúť proces štiepenia a s tým spojenú idalizáciu a devalváciu, ktorú prežíval pán K voči väzeňskej starostlivosti a starostlivosti svojej civilnej lekárky. Uviedli sme hlavne príklady, kde došlo u pána K k narušeniu testovania reality a kde sa objavili procesy štiepenia a projektívnej identifikácie. Najzreteľnejšie to bolo v pseudohalucináciách mojej osoby, ktorú si predstavoval, keď som s ním nebol. Táto pseudohalucinácia v Kleiniánskej terminológii zodpovedá budovaniu si vnútorného dobrého objektu. Pán K si tak mohol dobrý objekt, ktorý mu bol k dispozícii počas psychoterapeutických sedení odniesť so sebou aj mimo terapeutický priestor. Zároveň bolo možné vidieť, že K musel odštiepiť svoje bezmocné ja a projikovať ho do mňa. Túto jeho projikovanú časť som potom pociťoval ako hnev, zúfalstvo a bezmoc. Dôležité bolo spoločné spracovanie týchto emócií a skúsenosť, že tieto pocity môžu byť zvládnuteľné aj bez toho, aby boli projikované do vlastného tela. Súčasne slúžilo väzenie ako plátno pre zlé objekty a sadistické superego. Telo a väzanie boli pre pána K reprezentáciami zlých objektov.

Prípad 2

Pán J, muž stredného veku odsúdení za mimoriadne násilnú trestnú činnosť ma sám kontaktoval, že by mal záujem o psychoterapiu. Absolvovali sme spolu 8 sedení, po poslednom sedení sa pán J pokúsil o samovraždu, podrezal si žily.

Po úvodných stretnutiach, na ktorých sa snažil popísať svoj život (ktorého polovicu strávil vo výkone trestu) a momentálnu situáciu, ma požiadal, aby som zariadil jeho umiestnenie na ním určenom oddelení. Často mi popisoval, akými spôsobmi by sa mohol zabiť, ak mu nepomôžem. Tiež mi hovoril o svojej trestnej činnosti a o tom, ako sa vysporiadava s ľuďmi, ktorí ho naštvú. Spomínam si, ako sa ma na jednom spoločnom sedení opýtal, či sa ho bojím. Asi tri dni po našom poslednom sedení, na ktorom som odmietol vyhovieť jeho požiadavkam, sa pán J pokúsil o samovraždu.

Už podľa popisu je asi zrejmé, že sa jedná o odlišný prípad, ako je pán K. Pán J mal osobnosť štruktúrovanú psychopaticky, kde je ústredná dynamika osobnosti a sedení okolo moci, submisie a dominancie[16]. Pán K mal v sebe dobrý objekt, ktorý by mu mohol pomôcť (pseudohalucinácia mňa), u pána J však dobrý objekt absentoval.

Jednou z rovín interpretácie prípadu pána J je samozrejme „manifestačka“, pomocou nátlaku chcel dosiahnuť to, čo chce. Druhou rovinou je však samotná terpaeutická situácia a žiadosť pána J o pomoc. Psychopatické osobnosti majú problém s blízkosťou. Namiesto ideálneho, dobrého objektu majú iba zlý objekt. S týmto zlým objektom sa identifikujú obranným mechanizmom, ktorý Anna Freudová[17] nazvala identifikáciou s agresorom. Často je tento obranný mechanizmus postrehnuteľný v prostredí školy, kde obvykle dieťa, ktoré šikanuje iné deti, je samo doma fyzicky alebo psychicky týrané. Tým, že sa samo stane agresorom, vyhne pocitom slabosti a samo sa stáva silným. Snaha zmeniť tento ideálny, ale zlý objekt, by viedla u psychopata k dizidentifikácii a ego by bolo zrazu vo vzťahu k a nie identifikované so zlým objektom[18]. To by viedlo k masívnej agresii, projikovanej do terapeuta. Pán J pravdepodobne závidel dobrý objekt terapeuta, preto sa ho snažil kontrolovať, zmocniť a zničiť. Nemôže pripustiť, že niečo, čo je mimo, je dobré a že by potreboval pomoc tohoto dobrého objektu a že by bol na ňom závislí. Spomeňme si, ako sa snažil vo mne vyvolať strach alebo hnev. Boli to jeho pocity, ktoré chcel do mňa vložiť[19]. Ďalšou interpetačnou rovinou môže byť to, že všetko dobré, čo by v ňom mohlo byť, sa dostáva pod útok nenávistného a agresívneho superega. Vlastné superego neznesie nič pozitívne, čo by mohlo byť v jedincovi.[20] Myslím, že moja prítomnosť pre pána J znamenala obrovskú úzkosť a že jediným východiskom preňho bolo siahnuť si na život.

Zhrnutie

V tomto texte sme sa pokúsili na jednej strane vymedziť psychoanalytický prístup k samovražde oproti iným discipínam, ktorým sme sa venovali v prvej časti práce. Na strane druhej sme sa pokúsili priblížiť najznámejšie teoretické koncepty psychoanalýzy, ktoré sme aplikovali na samovražedné jednanie. Vychádzali sme pri tom z teórií Freuda, Kleinovej a Maltsbergera. Tieto teórie, ako väčšina psychoanalytických teórií, vznikli na základe klinických pozorovaní a psychoterapeutickej praxe. Práve z tohto dôvodu sme pomocou nich snáď dokázali priblížiť možno zložitý svet psychoanalytických konštruktov. Zároveň dúfame, že táto práca poslúži hlbšiemu porozumeniu vnútorného sveta človeku, ktorý sa pohybuje na hraniciach samovraždy.

Summary

„On the borders of suicide. Psychoanalytic perspective on suicide. In this paper, we attempted, on the one hand, to define the psychoanalytic approach to suicide compared to other disciplines we dealt with in the first part of the thesis, and on the other hand, to approach the most well-known theoretical concepts of psychoanalysis that we then applied to suicide. These were based on the theories of Freud, Klein and Maltsberger. These theories, like most of the psychoanalytic theories, have arisen on the basis of clinical observations and psychotherapeutic practice. We hope that we have been able to elucidate the maybe somehow complicated world of psychoanalytic constructs. At the same time, we believe that this work will bring a more thorough understanding of the inner world of a person balancing on the borders of suicide.

Literatúra

Bell, D., Who is killing what or whom? Some notes on the internal phenomenology of suicide, in: Psychoanalytic Psychotherapy, 15 (1), 2000, s. 21-37.

Fairbairn, W., Psychoanalytick Theories of Personality, Routledge 1952.

Freud, A., Já a obranné mechanismy, Praha: Portál 2006.

Freud, S., Smútok a melanchólia, in: Freud, S., Za princípom slasti, Kalligram 2005.

Hillman, J., Duše a sebevražda, Sagittarius 1997.

Klein, M., Notes on some schizoid mechanisms, in: The International Journal of Psychoanalysis, 27, 1946, s. 99-110.

Maltsberger, J. T., The descent into suicide, in: The International Journal of Psychoanalysis, 85 (3), 2003, s. 653-668.

Marx, K., Marx on suicide, in: ed. Plaut, E. A., Anderson, K., Northwestern University Press 1999, s. 43-54.

McWilliams, N., Psychoanalytická diagnóza, Praha: Portál 2015.

Meloy, R, J., The Psychopathic Mind: Origins, Dynamic and Treatment, Jason Aronson 2004.

Mikhailova, O., Suicide in psychoanalysis, in: Psychoanalytic Social Work, 12 (2), 2005, s. 19-45.

Ronningstam, E., Weinberg, I., Maltsberger, J. T., Psychoanalytic theories of suicide, in: Wasserman, D., Wasserman, C., Oxford textbook of Suicidology and Suicide Prevention, Oxford University Press, 2009, s 150-158.

Rosenfeld, H., A clinical approach to the psychoanalytic theory of the life and death instincts: an investigation into the aggressive aspects of narcissism, in: International Journal of Psychoanalysis, 52 (2), 1971, s. 169-178.

Saunders, J, W., Life Within Hidden Worlds: Psychotherapy in Prisons, 2001 Routledge.

Poznámky

[1] Mikhailova, O., Suicide in psychoanalysis, in: Psychoanalytic Social Work, 12 (2), 2005, s. 19-45.

[2] Hillman, J., Duše a sebevražda, Sagittarius 1997, s. 10-17.

[3] Ibid.

[4] Freud, S., Smútok a melanchólia, in: Freud, S., Za princípom slasti, Kalligram 2005.

[5] Bell, D., Who is killing what or whom? Some notes on the internal phenomenology of suicide, in: Psychoanalytic Psychotherapy, 15 (1), 2000, s. 21-37.

[6] Ronningstam, E., Weinberg, I., Maltsberger, J. T., Psychoanalytic theories of suicide, in: Wasserman, D., Wasserman, C., Oxford textbook of Suicidology and Suicide Prevention, Oxford University Press, 2009, s 150-158.

[7] Mikhailova, O., Suicide in psychoanalysis, in: Psychoanalytic Social Work, 12 (2), 2005, s. 19-45.

[8] Bell, D., Who is killing what or whom? Some notes on the internal phenomenology of suicide, in: Psychoanalytic Psychotherapy, 15 (1), 2000, s. 21-37.

[9] Fairbairn, W., Psychoanalytick Theories of Personality, Routledge 1952, s. 66-67.

[10] Ibid.

[11] Klein, M., Notes on some schizoid mechanisms, in: The International Journal of Psychoanalysis, 27, 1946, s. 99-110.

[12] Maltsberger, J. T., The descent into suicide, in: The International Journal of Psychoanalysis, 85 (3), 2003, s. 653-668.

[13] Marx, K., Marx on suicide, in: ed. Plaut, E. A., Anderson, K., Northwestern University Press 1999, s. 43-54.

[14] Hillman, J., Duše a sebevražda, Sagittarius 1997, s. 19.

[15] Saunders, J, W., Life Within Hidden Worlds: Psychotherapy in Prisons, 2001 Routledge.

[16] McWilliams, N., Psychoanalytická diagnóza, Praha: Portál 2015.

[17] Freud, A., Já a obranné mechanismy, Praha: Portál 2006.

[18] Meloy, R, J., The Psychopathic Mind: Origins, Dynamic and Treatment, Jason Aronson 2004.

[19] Rosenfeld, H., A clinical approach to the psychoanalytic theory of the life and death instincts: an investigation into the aggressive aspects of narcissism, in: International Journal of Psychoanalysis, 52 (2), 1971, s. 169-178.

[20] Bell, D., Who is killing what or whom? Some notes on the internal phenomenology of suicide, in: Psychoanalytic Psychotherapy, 15 (1), 2000, s. 21-37.

Reklamy

1 komentář: „Na hraniciach samovraždy. Psychoanalytický pohľad na samovraždu

  1. Pingback: ERGOT Č. 1/2019 | ergot

Zanechat odpověď

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

Logo WordPress.com

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit /  Změnit )

Google photo

Komentujete pomocí vašeho Google účtu. Odhlásit /  Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit /  Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit /  Změnit )

Připojování k %s